Značka: ochranná známka Spoločenstva

Publikované

Ochranná známka Európskej únie

Ochranná známka Európskej únie (European Union trade mark – EU trade mark) sa udeľuje spoločným zápisným úradom. Po zápise platí vo všetkých štátoch Európskej únie.

Ochranná známka Európskej únie je založená na 3 princípoch:

  • unitárny charakter – ochranná známka Európskej únie má rovnaké účinky a platí vo všetkých členských štátoch EU (vrátane pristúpivších)
  • autonómny charakter – ochranná známka Európskej únie existuje na základe samostatného právneho systému EU
  • koexistencia ochrannej známky Európskej únie a národných ochranných známok, súbežná ochrana s národnými známkami nieje obmedzená.

Podacím miestom pre ochranné známky Európskej únie je Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (European Union Intellectual Property Office – EUIPO), sídliaci v španielskom Alicante. Všetky služby spojené s registráciou a právami k ochranným známkam Európskej únie zabezpečuje oprávnený European Trademark Attorney. Úrad začal prijímať prihlášky od 2.1.1996 a robí všetky úradné úkony spojené s registráciou ochranných známok Európskej únie, t.j. robí prieskum zápisnej spôsobilosti, zverejňuje prihlášky a robí námietkové konanie a zabezpečuje úkony spojené s platnosťou ochranných známok Európskej únie. Viac informácií nájdete na www.european-trademark.com.

Skoršie nariadenie Rady ES č.40/94 o ochrannej známke Spoločenstva upravuje komunitárnu ochrannú známku (CTM). Na základe jedinej prihlášky podanej na Úrade pre harmonizáciu vnútorného trhu (známky a vzory) (OHIM) v Alicante získa prihlasovateľ ochranu pre územie celej Spoločenstva. Systém je od začiatku veľmi úspešný, už v prvom roku (apríl 1996-máj 1997) bol počet podaných prihlášok trikrát väčší ako sa očakávalo.

V súčasnosti sú platné nasledujúce normy:

  • Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie
  • Delegované nariadenie Komisie (EÚ) 2018/625 z 5. marca 2018, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 o ochrannej známke Európskej únie a ktorým sa zrušuje delegované nariadenie (EÚ) 2017/1430
  • Vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) 2018/626 z 5. marca 2018, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá vykonávania určitých ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 o ochrannej známke Európskej únie a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) 2017/1431

Tento systém funguje vedľa národných systémov ochranných známok jednotlivých členských štátov. Väčšina hmotnoprávnych ustanovení Nariadenia je zhodná s harmonizačnou smernicou, a teda s národným právom členských štátov, ktoré smernicu premietli do svojich zákonov.

Ochranná známka Európskej únie má jednotnú povahu. To znamená, že má rovnaké účinky v celej Európskej únii: môže byť zapísaná, prevedená, opustená, zrušená alebo byť prehlásená za neplatnú a jej používanie môže byť zakázané iba pre územie celej Európskej únie.
Jedinú výnimku z tejto zásady tvorí licencia, ktorá môže byť poskytnutá iba pre časť Európskej únie. Z jednotnej povahy tejto známky rovnako vyplýva, že povinnosť používať ochrannú známku (pri jej nedodržaní môže prísť až k zrušeniu známky) je splnená, ak sa ochranná známka používa aspoň na území jedného členského štátu Európskej únie.

Ochrannou známkou Európskej únie môžu byť všetky označenia schopné grafického stvárnenia, pokiaľ sú spôsobilé rozlíšiť tovary alebo služby jedného podniku od tovarov alebo služieb iných podnikov. Napríklad: slová, fantazijné alebo patriace do bežného jazyka (s výnimkou druhových označení); mená a priezviská; podpisy; písmená, číslice; skratky; kombinácie písmen, číslic a značiek; logá; slogany; kresby, obrázky a obrazové znaky; portréty; súbory slov alebo grafických prvkov; etikety; trojrozmerné ochranné známky, napr. tvary výrobkov alebo ich obalov; farby a kombinácie farieb; zvukové známky, najmä hudobné frázy.

Prístup k ochrannej známke Európskej únie majú v zásade prihlasovatelia každého typu. Všetky fyzické, či právnické osoby, ktoré majú bydlisko alebo sídlo alebo skutočný priemyselný či obchodný podnik na území štátu, ktorý je členom EU alebo zmluvnou stranou Parížskej unijnej dohody alebo členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO), alebo sú príslušníkmi týchto štátov, môžu byť majiteľmi ochrannej známky Európskej únie.

Publikované

História ochranných známok

Tradícia používania označení slúžiacich na určovanie pôvodu výrobkov a služieb začala už v období staroveku, kedy sa určité označenia používali v spojitosti s keramickými, tehliarskymi a koženými výrobkami.

Označenia boli tvorené písmenami, značkami, iniciálkami výrobcu, grafickými a obrazovými symbolmi, ktoré boli vytvárané na povrchu výrobkov alebo sa k nim pripevňovali. Tento zvyk sa ďalej rozširoval v staroveku a najmä v novoveku, kedy začalo prichádzať k výmenám výrobkov a k hromadnej výrobe. Zásadný rozvoj, najmä čo sa týka právnej ochrany označení však nastal až v druhej polovici 20. storočia. Najpokrokovejšími krajinami v tejto oblasti boli USA, Nemecko, Anglicko, Francúzsko a Rakúsko. V našich krajinách bola novodobá úprava ochrany práv na označenia založená rakúskym cisárskym patentom č. 230 z roku 1859, v roku 1890 bol na území vtedajšieho Rakúsko – Uhorska zriadený ústredný známkový register. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 prišlo k prevzatiu skôr platných Rakúsko – uhorských právnych úprav ( zákony č. 469 a 471 z roku 1919 a zákon č. 261 z roku 1921). Táto právna úprava trvala na území Československa až do roku 1952, kedy bol vydaný zákon č. 8 o ochranných známkach a nahradený bol v roku 1988 zákonom č. 174. Nový zákon bol prijatý v Slovenskej republike v roku 1997 (zákon č. 55/1997 Z. z.) a v súčasnosti platný zákon o ochranných známkach je z roku 2001 (zákon č. 577/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 14/2003 s účinnosťou od 1.2.2004.

Európske spoločenstvo začalo s približovaním predpisov členských štátov týkajúcich sa ochranných známok už roku 1988, a to prijatím harmonizačnej smernice, cieľom ktorej bolo odstrániť existujúce rozdiely medzi národnými predpismi jednotlivých členských štátov a tým prispieť k voľnému pohybu tovaru a k slobode poskytovania služieb. Smernica obsahuje výpočet označení, ktoré môžu tvoriť ochrannú známku, a či sú schopné odlíšiť výrobky alebo služby jedného podnikateľského subjektu od výrobkov či služieb iných subjektov. Prioritou je úroveň ochrany, vyplývajúca zo zápisu ochrannej známky v rôznych členských štátoch, ktorá je dnes v celej Európskej únii rovnaká.

Vyššie uvedené zásady plne prevzal zákon o ochranných známkach z roku 1997, ktorý tiež odstránil všetky prekážky pri narábaní s ochrannými známkami, ktoré boli dosiaľ poznamenané administratívnymi zásahmi štátu do postavenia jednotlivých hospodárskych subjektov. Prišlo k posilneniu postavenia vlastníka ochrannej známky, ale aj k zosilneniu zodpovednosti ďalších podnikateľských subjektov pri označovaní výrobkov a služieb. Zavedením námietkového konania pred zápisom ochrannej známky do verejnoprávneho registra prišlo k výraznému posilneniu princípu ochrany práv tretích osôb. Prijatím zákona bola už v polovici deväťdesiatych rokov v zásade zavŕšená prvá etapa prestavby systému ochrany priemyselného vlastníctva v Slovenskej republike.