História ochranných známok
Tradícia používania označení slúžiacich na určovanie pôvodu výrobkov a služieb začala už v období staroveku, kedy sa určité označenia používali v spojitosti s keramickými, tehliarskymi a koženými výrobkami.
Označenia boli tvorené písmenami, značkami, iniciálkami výrobcu, grafickými a obrazovými symbolmi, ktoré boli vytvárané na povrchu výrobkov alebo sa k nim pripevňovali. Tento zvyk sa ďalej rozširoval v staroveku a najmä v novoveku, kedy začalo prichádzať k výmenám výrobkov a k hromadnej výrobe. Zásadný rozvoj, najmä čo sa týka právnej ochrany označení však nastal až v druhej polovici 20. storočia. Najpokrokovejšími krajinami v tejto oblasti boli USA, Nemecko, Anglicko, Francúzsko a Rakúsko. V našich krajinách bola novodobá úprava ochrany práv na označenia založená rakúskym cisárskym patentom č. 230 z roku 1859, v roku 1890 bol na území vtedajšieho Rakúsko – Uhorska zriadený ústredný známkový register. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 prišlo k prevzatiu skôr platných Rakúsko – uhorských právnych úprav ( zákony č. 469 a 471 z roku 1919 a zákon č. 261 z roku 1921). Táto právna úprava trvala na území Československa až do roku 1952, kedy bol vydaný zákon č. 8 o ochranných známkach a nahradený bol v roku 1988 zákonom č. 174. Nový zákon bol prijatý v Slovenskej republike v roku 1997 (zákon č. 55/1997 Z. z.) a v súčasnosti platný zákon o ochranných známkach je z roku 2001 (zákon č. 577/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 14/2003 s účinnosťou od 1.2.2004.
Európske spoločenstvo začalo s približovaním predpisov členských štátov týkajúcich sa ochranných známok už roku 1988, a to prijatím harmonizačnej smernice, cieľom ktorej bolo odstrániť existujúce rozdiely medzi národnými predpismi jednotlivých členských štátov a tým prispieť k voľnému pohybu tovaru a k slobode poskytovania služieb. Smernica obsahuje výpočet označení, ktoré môžu tvoriť ochrannú známku, a či sú schopné odlíšiť výrobky alebo služby jedného podnikateľského subjektu od výrobkov či služieb iných subjektov. Prioritou je úroveň ochrany, vyplývajúca zo zápisu ochrannej známky v rôznych členských štátoch, ktorá je dnes v celej Európskej únii rovnaká.
Vyššie uvedené zásady plne prevzal zákon o ochranných známkach z roku 1997, ktorý tiež odstránil všetky prekážky pri narábaní s ochrannými známkami, ktoré boli dosiaľ poznamenané administratívnymi zásahmi štátu do postavenia jednotlivých hospodárskych subjektov. Prišlo k posilneniu postavenia vlastníka ochrannej známky, ale aj k zosilneniu zodpovednosti ďalších podnikateľských subjektov pri označovaní výrobkov a služieb. Zavedením námietkového konania pred zápisom ochrannej známky do verejnoprávneho registra prišlo k výraznému posilneniu princípu ochrany práv tretích osôb. Prijatím zákona bola už v polovici deväťdesiatych rokov v zásade zavŕšená prvá etapa prestavby systému ochrany priemyselného vlastníctva v Slovenskej republike.
